č. 87/2012 Zb. ÚS, VYMEDZENIE POJMU „VOLENÁ A INÁ VEREJNÁ FUNKCIA“

1. Za volenú alebo inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) možno okrem funkcií v ústavou predpokladaných orgánoch považovať len funkcie v takých orgánoch, ktoré vykonávajú aspoň minimum štátnej (verejnej) moci v rozsahu právomoci, ktorá im je zverená zákonom (imperium).

Použitie slova „funkcia“ pritom naznačuje, že nemôže ísť o každého zamestnanca v takom orgáne, ale len o také miesto, s ktorým je aj skutočne spätá rozhodovacia právomoc, teda možnosť účinne výkon takej moci ovplyvňovať. Okrem vedúcich predstaviteľov ústredných a miestnych orgánov štátnej správy a územnej samosprávy môže ísť najmä o predstaviteľov verejnoprávnych korporácií alebo inštitúcií, ktoré vykonávajú moc nad svojimi členmi alebo inými osobami.

Samotné zriadenie určitej inštitúcie zákonom ani samotnú okolnosť, že určitý funkcionár je ako verejný funkcionár označený v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z., však nemožno považovať za dostačujúcu podmienku na to, aby taký funkcionár bol považovaný za volenú a inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy.

2. Použitie pojmu „poskytovanie služieb verejnosti“ v ustanovení § 2 ods. 1 zákona o Rozhlase a televízii Slovenska vylučuje, že by úlohou Rozhlasu a televízie Slovenska mal byť výkon štátnej (verejnej) moci voči subjektom, ktoré by voči nej boli v podriadenom postavení. Ani ustanovenia § 3 až § 6 zákona o Rozhlase a televízie Slovenska upravujúce poslanie, úlohy, činnosť a podnikanie Rozhlasu a televízie Slovenska neoprávňujú Rozhlas a televíziu Slovenska na žiadnu takú činnosť, v ktorej by bolo možné badať verejnomocenský charakter. Z týchto dôvodov nemožno funkciu generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska považovať za volenú a inú verejnú funkciu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Na tom nič nemení ani okolnosť, že ide nepochybne o funkciu, ktorá sa teší veľkému záujmu verejnosti a politickej reprezentácie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej doterajšej judikatúre uznal, že je oprávnený preskúmavať ústavnosť parlamentnej procedúry aj mimo zákonodarnej činnosti národnej rady. Ústavnosť však nemožno stotožňovať s obyčajnou zákonnosťou v tom zmysle, že by každé porušenie zákona v postupe národnej rady malo automaticky za následok i ústavnú neakceptovateľnosť jej postupu v zmysle procesnej svojvôle (arbitrárnosti).

Pri posudzovaní ústavnosti parlamentnej procedúry treba rozlišovať medzi tzv. poriadkovými predpismi (normami), ktorých účelom je len zabezpečenie účelnosti, hospodárnosti a vhodnosti postupu, prípadne inštruktívneho návodu na postup v určitej situácii, a normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov) danej parlamentnej procedúry. Ak je parlamentná procedúra predmetom prieskumu v súvislosti s namietaným porušením základného práva, je navyše potrebné skúmať, či príslušná zákonná norma, ktorej porušenie sa namieta, mala za cieľ založiť verejné subjektívne právo práve…