č. 30/2024 Zb. rozh.

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) uznesením z 20. septembra 2019, č. k. 6Cpr/5/2013-689 zastavil konanie podľa § 163 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákonov č. 87/2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z. a dnes už i neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) a vyslovil (tu s poukazom na § 256 ods. 1 CSP), že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Vecne rozhodnutie v časti zastavenia konania odôvodnil prerušením konania na tri mesiace (uznesením z 26. februára 2019, č. k. 6Cpr/5/2013- 669, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2019), podnetom žalovanej na zastavenie konania doručeným súdu 12. septembra 2019 a odôvodneným nepodaním návrhu na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania a stotožnením sa s názorom o povinnosti súdu konanie zastaviť, ak návrh na pokračovanie v konaní v zákonom ustanovenej lehote (plynúcej od 28. februára 2019 do 28. augusta rovnakého roka) podaný nebol. V časti trov konania mal za to, že iniciovať pokračovanie v konaní mohla ktorákoľvek zo strán (teda i žalovaná, hocako záujem docieliť rozhodnutie požadované žalobou bol len u žalobkyne), podnet žalovanej na zastavenie konania bol bez právneho významu (súd by musel konanie zastaviť aj bez neho) a procesné zavinenie na zastavení konania, nevyhnutné pre uloženie tzv. náhradovej povinnosti niektorej zo strán, nešlo pričítať žiadnej strane.

1.2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že podľa uznesenia mestského zastupiteľstva žalovaného č. 681/12 súhlas s predajom bytov v dome na V. ul. č. X v G. sa vzťahoval na tých nájomcov, ktorí majú so žalovaným uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Zásah súdu do tvorby súkromnoprávnych zmlúv formou nahradenia prejavu vôle je podľa záverov súdu výnimka zo zásady rešpektovania autonómie vôle subjektov súkromného práva, ktorá prichádza do úvahy len v prípadoch v zákone výslovne uvedených. Výkladom ustanovenia § 16 a § 29a bytového zákona i s prihliadnutím na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 51/97 zo dňa 3. februára 1998 s uprednostnením výkladu e ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom dospel k záveru, že ustanovenie § 29a bytového zákona sa nevzťahuje na nájomcov s nájmom na dobu určitú, ako je to i v prípade žalobcov, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v spornom dome požiadalo o prevod vlastníctva k bytu viac ako 50 % nájomcov bytov a byt nespadá pod kategóriu bytov podľa § 29a ods. 1 veta druhá. Ak ustanovenie § 16 ods. 1 sa dotýka ako nájomcu fyzickej osoby, s ktorou nebol nájom bytu dohodnutý na…