č. 74/2012 Zb. ÚS, SUDCOVSKÁ NEZÁVISLOSŤ A VIAZANOSŤ SUDCOV ZÁKONOM
Predchádzajúci
Nasledujúci
č. 74/2012 Zb. ÚS
III. ÚS 386/2012
SUDCOVSKÁ NEZÁVISLOSŤ A VIAZANOSŤ SUDCOV ZÁKONOM
Nezávislosť sudcov pri výkone súdnictva nemôže byť ponímaná absolútne, ale má byť „v službách“ nestranného a spravodlivého rozhodovania. Viazanosť sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však odkazuje nielen na právny poriadok ako ohraničenú množinu právnych noriem, ale aj na ich poňatie ako súčasti ústavného poriadku, čo znamená, že sudca pri výkone svojej rozhodovacej právomoci musí dbať na materiálne i formálne normy plynúce z Ústavy Slovenskej republiky.
(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 386/2012 z 23. augusta 2012)
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. M., B., zastúpeného spoločnosťou S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. A. M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. M. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. A. M., B. (ďalej len sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 i čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010.
Sťažovateľ podaním doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke B. (ďalej len „pobočka poisťovne“), 30. apríla 2007 oznámil zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom od 1. augusta 2006 do 1. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a súčasne sa od 28. apríla 2007 prihlásil „ako dobrovoľne dôchodkovo a nemocensky poistená osoba“. Sťažovateľ sa totiž stal jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., s jediným predmetom činnosti, ktorým je poskytovanie právnych služieb, a tak podľa § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) už nemohol súčasne vykonávať advokáciu samostatne. Tým stratil pozíciu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
Pobočka poisťovne rozhodnutím č. 700-0210001108-GC09/08 z 23. septembra 2008 rozhodla tak, že „neakceptuje odhlášku…
