č. 27/2019 Zb. rozh.

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. apríla 2017 č. k. 7 Cpr 6/2015-69 uložil žalovanému (bývalému zamestnancovi) povinnosť zaplatiť žalobkyni (bývalej zamestnávateľke) do 3 dní sumu 1 605,49 € predstavujúcu peňažnú náhradu v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným na základe pracovnej zmluvy z 26. júna 2012 a tiež uzavretie dodatku k nej z 30. apríla 2014, v ktorom sa dohodli, že „ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľovi vznikne nárok na peňažnú náhradu u zamestnanca vo výške určenej pracovnoprávnymi predpismi“ (ďalej len „Dodatok“). Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie bol Dodatok uzatvorený platne. V konaní nebolo sporné, že žalovaný počas plynutia výpovednej doby neplnil povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy (nechodil do práce). Vzhľadom na to a skutočnosť, že sporové strany ohľadom výšky peňažnej náhrady odkázali v Dodatku na pracovnoprávne predpisy upravujúce jej maximálnu výšku, vznikol žalobkyni do tejto maximálnej výšky nárok na požadovanú peňažnú náhradu. Z týchto dôvodov uzavrel, že žalobkyni vzniklo právo, aby jej žalovaný zaplatil náhradu v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce, a to vo výške 1 605,49 €.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. februára 2018 sp. zn. 10 CoPr 9/2017 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol.

2.1. Podľa názoru odvolacieho súdu je opodstatnená odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré prehliada, že Dodatok nespĺňa požiadavku určitosti. K tomuto záveru dospel so zreteľom na bod 2.5. Dodatku, ktorý nešpecifikuje výšku peňažnej náhrady a iba odkazuje na pracovnoprávne predpisy. Ustanovenie § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ktorého sa tento odkaz týka, neurčuje konkrétnu výšku tejto náhrady patriacej zamestnávateľovi (presne určiteľná by mohla byť až pri znalosti konkrétnej výšky priemerného mesačného zárobku konkrétneho zamestnanca), ale len jej hornú hranicu. Aplikáciou bodu 2.5. Dodatku v spojení s § 62 ods. 8 Zákonníka práce teda nemožno dospieť ku konkrétnej výške peňažnej náhrady, na ktorú by mala žalobkyňa nárok.

2.2. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu nemá oporu v zákone právny názor súdu prvej inštancie, že v zmysle Dodatku vznikol žalobkyni nárok voči žalovanému na peňažnú náhradu v maximálnej výške. Tento…